Viktor Frankl

„Nenormálna reakcia na nenormálne okolnosti je normálnym správaním.“

Vôľu ku zmyslu je možno postaviť po boku vôli k moci a vôľu ku slasti. Koniec koncov sa však ukazuje vôľa ku slasti ako protirečenie samo v sebe. Čím viac sa naháňame za slasťou, tým viac ju tiež od seba zaháňame. Čím viac si staviame slasť ako cieľ, tým ľahšie ju už tiež míňame. V tom vidíme jednu z najčastejších príčin sexuálnych neuróz. Potencie a orgazmus sú predsa narušené v tej miere, v ktorej sa stávajú buď predmetom našej pozornosti, alebo nášho zámeru.

"Zakúšam pravdu, že láska je nejako posledná a najvyššia, na čo sa človek môže vzopnúť ... Chápem, že človek, aj keď mu už na tomto svete nezostáva vôbec nič, môže byť blažený (čo i len na okamih), Ak je vo svojom najhlbšom vnútri oddaný obrazu milovaného človeka. "

"Až pod údermi kladiva osudu, v bielej žiare utrpenia, z neho nadobúda život formu a tvar. - Bolo by možné niekoho, kto sedí v električke a stáva sa svedkom nádherného západu slnka alebo cíti vôňu práve kvitnúcich agátov a nepoddá sa tomuto možnému prírodnému zážitku, ale číta si ďalej vo svojich novinách, označiť v takomto okamihu za človeka, ktorý "zabudol na svoju povinnosť"."

"Milujúci miluje nielen niečo "na" milovanom človeku, ale práve jeho samého; teda nie niečo, čo milovaný človek "má", ale práve to, čím milovaný človek "je"."

„Predstav si svoj život ako film, ktorý je natočený, ale ktorý nemôže byť strihaný.“

„I z kamení, které ti někdo nahrnul do cesty, můžeš postavit katedrálu.“

"Vzájomná láska je vyslovene tvorivá. Jeden chce byť hoden druhého a stať sa takým,"

"To, pred čím má utrpenie človeka chrániť, je apatia, umŕtvujúca duševná strnulosť. Dokiaľ trpíme, zostávame duševne nažive. V utrpení dokonca vyzrievame, v utrpení rastieme, činí nás bohatšími a mocnejšími."

"Jednaj tak, akoby si na konci svojho života listoval vo svojom vlastnom životopise a narazil by si práve na tú kapitolu, ktorá jedná o súčasnom životnom úseku. Budúcu kapitolu knihy ešte môžeš zmeniť."

"Človek, ktorý sa pokúša rozptýliť sa z nešťastia, alebo sa otupiť, neodstraňuje nešťastie zo sveta, ale iba sa zbavuje následkov nešťastia, odstraňuje stav pocitu neľúbosti. Jedná tak, akoby s emocionálnym aktom bol odstránený zo sveta tiež predmet choroby, akoby ho vyobcoval do neskutočnosti."

„Nie to, čo si ponechám, si uchová hodnotu, ale to čo obetujem dostane hodnotu.

"Vidím v tom skutočnú výzvu pripojiť sa k tejto menšine (slušných ľudí a svätcov). Lebo svet je v zlom stave, ale všetko bude ešte horšie, ak každý z nás neurobí to najlepšie. A tak teda buďme bdelí - bdelí v dvojakom zmysle: Od Osvienčimu vieme, čoho je človek schopný. A od Hirošimy vieme, čo všetko je v stávke. "

"Postavte človeka pred zrkadlo a odstráňte z jeho života všetky povedomie o Bohu, anjeloch a démonoch. A potom mu môžete povedať: Teraz máš pred sebou svojho nejnelítostnějšího sudcu.

"Človek môže prísť o všetko okrem jediného: nikto mu nemôže vziať 'posledné ľudskú slobodu' - vybrať si za akýchkoľvek okolností svoj vlastný prístup, svoju vlastnú cestu."

"Snáď ešte žiadna generácia nepoznala človeka tak, ako ho spoznala generácie naše. Čo teda je človek? Je to bytosť, ktorá vynašla spaľovacie pece. Je však súčasne aj bytostí, ktorá išla do plynových komôr vzpriamene a s modlitbou na perách. "

„Ľudské správanie nie je určené podmienkami, v ktorých človek žije, ale rozhodnutiami, ktoré vykoná

„Tolerancia nespočíva v tom, že zdieľame názor niekoho iného, ale v tom, že poskytneme druhému právo mať iný názor

„Zvykne sa vravieť: Kde je vôľa, tam je cesta. Ja si však dovolím tvrdiť: Kde je určitý cieľ, tam je i vôľa.

„O našom storočí sa hovorí ako o storočí strachu. "Úzkosť je choroba západného sveta."

„Kvalita prednášky často závisí od kvality kávy.“

"Slasť nie je schopná dať životu človeka nejaký zmysel, a teda nedostatok slasti nemôže životu zmysel vziať."

"Zmysel života sa nedá vyrobiť, musí sa nájsť."

"Žiarlivosť v sebe skrýva nebezpečnú dynamiku. Žiarlivec spôsobuje to, čoho sa bojí: vymiznutie lásky."

"Pokora, ak je skutočná, je prinajmenšom práve tak znakom vnútornej sily ako odvaha."

"Nuda - človek znáša natrvalo absolútnu nezaťaženosť v psychologickom zmysle práve tak málo ako absolútny stav beztiaže vo fyzickom zmysle."

"Iba "zamilovanému" by však dvojník pri strate partnera asi pomohol - samotná zamilovanosť by sa dala na dvojníka bez všetkého preniesť. Lebo vo svojej zamilovanosti je človek nastavený len na duševný charakter, ktorý partner "má", nie však na duchovnú osobu, ktorou partner "je"."

"Každá ľudská osobnosť je niečím jedinečným a každá jednotlivá z jeho životných situácií je len raz sa vyskytujúca."

"Fanatik sa oboma rukami kŕčovite drží dogmy. Tolerantný človek naproti tomu má ruky voľné a podá ich ináč zmýšľajúcemu."

Na to, aby niekto mohol slúžiť, nemusí byť sluhom.

Kto sa pýta po zmysle života, kladie otázku zle. Otázky nám pokladá život a na nás je, aby sme na ne odpovedali.

"Nič by nemohlo v takej miere uviesť človeka do stavu vytvoriť dištanciu medzi niečím a ním samým ako práve humor."

"Zdanlivo negatívne stránky ľudskej existencie, predovšetkým triáda, v ktorej sa spájajú utrpenie, vina a smrť, môžu byť premenené tiež v niečo pozitívne, vo výkon, no len vtedy, keď sa k nim pristúpi so správnym postojom a zameraním."

"Viera v druhého, práve tak ako v seba samého činí človeka sebaistým, takže táto viera má obyčajne nakoniec pravdu."

"Ak si niekto položí poctivo otázku, či by bol ochotný vymazať z prežitého života prežívanie zafarbené utrpením, potom by asi odpovedal záporne. Množstvo utrpenia nebolo pre neho nenaplnením. Naopak, v utrpení dozrel, ním vyrástol, utrpenie mu dalo viacej, než akýkoľvek iný úspech."

„Vôbec nezáleží na tom, čo môžeme očakávať od života my. Mnoho však závisí od toho, čo život očakáva od nás

"„Jednotná dlažba" nemá estetickú hodnotu mozaiky, ale iba hodnotu úžitkovú - práve tak ako masa pozná len úžitok človeka a nie jeho hodnotu a dôstojnosť."

"Ak indivíduum stráca právo na to, aby sa mu verilo, je tu nemožné vytvoriť vzťah dôvery."

"Žiarlivec sa chová k človeku, o ktorom predstiera, že ho miluje, akoby ten človek bol jeho vlastníctvom, degraduje ho naň. Chcel by ho mať "len pre seba"."

"Láska nerobí človeka slepým, ale vidiacim - vnímavým pre hodnoty."

"Našiel som význam svojho života tým, že som pomáhal druhým nájsť význam pre ich život."

"Existujú iba dve ľudské rasy: slušní a neslušní."

"Človek nie je stavaný na to, aby bol zameraný na seba. Prílišná sebarealizácia je slepá ulička. K šťastiu sa ide naokolo, cez druhých."

„Ako často sú to až ruiny, ktoré otvoria výhľad na nebo.

„Vernosť je úlohou lásky.

„Na jednej strane nie je človek zodpovedný za nutkavé neurotické „nápady“, na druhej strane je však dostatočne zodpovedný za svoje správanie sa voči týmto nápadom. Musí sa nakoniec s nutkavou neurózou naučiť ďalej žiť a navzdory neuróze viesť zmysluplný život.“

Ak stratí človek prácu, môže naplniť čas zmysluplne iným spôsobom. Nesmie prepadnúť apatii! Pozor na úniky pred prázdnotou.

Láska nie je však len milosť, ale aj kúzlo. Pre milujúceho očarováva svet, prepožičiava svetu prídavnú hodnotovost. Láska zvyšuje u milujúceho ľudskou rezonanciu pre plnosť hodnôt; otvára ho pre svet v jeho hodnotovej plnosti, pre celý "svet hodnôt". Tak zakúša milujúci vo svojej zameranosti na Tie vnútorné obohatenie, ktoré vychádza za toto Ty: celý vesmír sa pre neho stáva hodnotovo širším a hlbším, žiari v lúčoch oných hodnôt, ktoré vidia iba milujúci; pretože ako je známe, láska nerobí človeka slepým, ale vidiacim - vnímavým pre hodnoty.

Chodec bude potkne, akonáhle - namiesto toho, aby mal na očiach cieľ - zameria svoju pozornosť príliš silno na chôdzu samu.

Námietka, že psychoterapia nemá utešovať, a to ani tam nie, kde sama (alebo medicína vôbec) už nemôže liečiť - nie je k ničomu; lebo nie náhodou dal múdry zakladateľ Všeobecnej nemocnice vo Viedni, cisár Jozef II., umiestniť nad bránou tabuľu s nápisom: Salut et solatio aegrorum - venované nie len uzdravovania, ale tiež utešovanie chorých. Že aj toto utešovanie patrí do oblasti úloh lekára, vyplýva nie v poslednom rade z odporúčaní American Medical Association: "Lekár musí tiež utešovať dušu. To nie je v žiadnom prípade len úlohou psychiatra. Je to celkom jednoducho úlohou každého praktizujúceho lekára. "Som presvedčený, že tisíc rokov stará slová Izaiáš:" Utešujte, utešujte môj ľud, vraví váš Boh ", majú platnosť nielen ešte dnes, ale sú adresované aj lekári.

Viera, láska, nádej sa nedajú manipulovať ani vyrábať. Nikto ich nemôže nariadiť. Dokonca sa vymykajú zásahu vlastnej vôle. Nemôžem chcieť veriť, nemôžem chcieť milovať, nemôžem chcieť dúfať - a predovšetkým nemôžem chcieť chcieť. Preto je zbytočné vyžadovať na človeku, aby "chcel zmysel". Apelovať na vôli ku zmysle znamená ďaleko skôr dať zažiariť zmysle samému - a nechať na vôli, aby ho chcela.

A keď KANT mienil, že človek chce byť šťastný, ale najmä by mal byť "hoden šťastie - potom my sa naproti tomu domnievame: Pôvodne človek vôbec nechce byť šťastný, to čo chce, je ďaleko skôr mať dôvod na to, aby bol šťastný!

Človek nie je stavaný na to, aby bol zameraný na seba. Prílišná sebarealizácia je slepá ulička. K šťastiu sa ide naokolo, cez druhých.

Neexistuje teda žiadna životné situácie, ktorá by bola naozaj bezesmyslná. Z toho je potrebné vyvodiť, že zdanlivo negatívne stránky ľudskej existencie, predovšetkým ona triáda, v ktorej sa spájajú utrpenie, vina a smrť, môžu byť premenené tiež v niečo pozitívne, vo výkon, len keď sa k nim pristúpi so správnym postojom a zameraním. Rozumie sa samo sebou, že možnosť zmysle v sebe skrýva len neodvratné a nezmeniteľné utrpenie, zatiaľ čo by sa v inom prípade išlo skôr než o heroizmus o obyčajný masochizmus. Je potom príliš veľa nevyhnutného utrpenia v podstate ľudskej prirodzenosti a terapeut by sa mal chrániť pred tým, aby tvárou v tvár takým existenciálnym faktom nesial pokiaľ možno ešte na ruku útěkovým tendenciám pacientov.

Predovšetkým je úplne nezmyselný každý pokus apelovať na pacienta, aby sa predsa vzchopil: ďaleko skôr sa odporúča viesť pacienta k tomu, aby prijímal depresii práve ako endogénne, jedným slovom, aby ju objektivizovali a takto sa sám od nej dištancoval - pokiaľ je to možné, a v ľahkých a stredne ťažkých prípadoch to možné je! Vedieme ho k tomu, nie aby "sa vzchopil", ale aby sa podrobil svojej duševnej chorobe s vedomím, že aj jeho slepota k hodnotám, jeho nemohúcnosť nájsť na sebe nejakú hodnotu a v živote nejaký zmysel patrí k duševnej chorobe; objasňujeme mu, že po dobu svojej choroby je prost povinnosťou, popr. je povinný len k dvojitému: po prvé dôverovať lekári a lekárskej prognóze - môžeme ho predsa uistiť, že prinajmenšom zo súčasnej fázy vyjde úplne ako človek, ktorým bol, - a po druhé mať trpezlivosť so sebou samým - až do dňa svojho uzdravenia.

"Byť človekom, to nie je fakt, to je možnosť."

"Čím viac sa človek pozdvihne vo svojej úlohe, čím viac je oddaný svojmu partnerovi, tým viac je samým sebou. Teda môže realizovať seba samého len do tej miery, do akej zabudne na seba samého."

"Človek, ktorý sa pokúša rozptýliť sa z nešťastia, alebo sa otupiť, neodstraňuje nešťastie zo sveta, ale iba sa zbavuje následkov nešťastia, odstraňuje stav pocitu neľúbosti. Jedná tak, akoby s emocionálnym aktom bol odstránený zo sveta tiež predmet choroby, akoby ho vyobcoval do neskutočnosti."