Predovšetkým je úplne nezmyselný každý pokus apelovať na pacienta, aby sa predsa vzchopil: ďaleko skôr sa odporúča viesť pacienta k tomu, aby prijímal depresii práve ako endogénne, jedným slovom, aby ju objektivizovali a takto sa sám od nej dištancoval - pokiaľ je to možné, a v ľahkých a stredne ťažkých prípadoch to možné je! Vedieme ho k tomu, nie aby "sa vzchopil", ale aby sa podrobil svojej duševnej chorobe s vedomím, že aj jeho slepota k hodnotám, jeho nemohúcnosť nájsť na sebe nejakú hodnotu a v živote nejaký zmysel patrí k duševnej chorobe; objasňujeme mu, že po dobu svojej choroby je prost povinnosťou, popr. je povinný len k dvojitému: po prvé dôverovať lekári a lekárskej prognóze - môžeme ho predsa uistiť, že prinajmenšom zo súčasnej fázy vyjde úplne ako človek, ktorým bol, - a po druhé mať trpezlivosť so sebou samým - až do dňa svojho uzdravenia.