Citáty sú hĺbavé a krásne. Riadiť sa nimi je však už ťažšie.

Miroslav Válek: Jesenná láska
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše
a pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba; je mu to jedno, aké.
Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba.

No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;
bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,
veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,
no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.
Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:
túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
a ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.
Obrázok1.gif
LEN TAK
Len tak,
ako keby som ťa stretol náhodou,
ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi,
ako keby som ťa mohol odviezť loďou,
len tak mimochodom
poviem: „Mám ťa rád!“
Povieš: „Ach! Ako každý!“

Také pokorenie!
Možno by to bolo práve v auguste.
Zahanbený až po korene
stromov,
krútil by som kľúčom na prste,
povedal by som ti: „Poďme domov!“
Len tak,
ako náhodou.
A mimochodom.

Bolo by to asi v stredu, o pol štvrtej pred obchodom,
pri vedľajšom vchode,
kde sa predávajú spomienkové predmety
a vzducholode.
Zašepkala by si:
„Ale? A kam?“
Spýtal by som sa ťa: „Čo je ti?
Preboha, vrav, tak čo je ti?“
„Ach, nič,“ odvetila by si,
„iba, že si to povedal tak náhle
a mimochodom...“

Kde si?
Stále sa desím,
že ťa stretnem v noci,
v letnej horúčave,
keď mŕtva luna stojí za oknom
jak hypnotizovaný spáč
a keď sa ľakám,
že ma už zasa tuší
plač.

Keď pijem čaj
a meliem kávu,
keď sa bojím,
aj keď si kabát obliekam,
ustavične mám v hlave
to tvoje: „A kam?“
Ktoviekam!
Niekam, kde by som ti bol blízko
ako stromu strom,
kde by som sa ti prezradil,
ako prezrádza sa voda vode,
len tak,
ako náhodou.

Ako keď prší.
Obrázok1.gif
KALENDÁR
Január, február, marec, apríl, máj a iné luny.
Na chvíľu ma miluj ako naozaj!
Počuť ako z hrdla noci strieka krv
a ako pijú kuny.
Nechaj, aby nebadane plynul čas,
aby striedali sa ročné obdobia
pri trvaní jediného bozku,
nechaj v peci žltý oheň jasať.
Vyber si ma z úst
a krvavo jak čerešňovú kôstku
k sebe si ma zasaď.

Zem a trávu úpenlivo prosím o korene.
Ja som ten chlapec, čo sa zrazil s hviezdou,
nesiem ti modré z neba, sinku pod okom.
Je mi s tebou dobre, je mi hlboko.
A tiež som bol v nebi. Tiež som dúhu pil.
Ach, oddýchnuť si, jak pod vodami íl!
Zhasli. Modré mlieko pijú. Odväzujú psov.

Skôr než zaspíš, polož si ma pod podušku,
zarastiem ti krásne do vlasov.

Jak netopier dolu hlavou zavesená noc!

Odlož si ma ako zimnú hrušku.
Odlož si ma aspoň do Vianoc!
Obrázok1.gif
ZIMA
V zime sú veci čistejšie a belšie. Je sneh
a belosti až to bolí.
Len ona češe prúdy svojej smoly.
Víchor ako britva stromy z kože zdiera,
kdesi vo mne zaskučalo zviera.
Prichádza noc,
objektív luny otočí a poutiera
a do rána ju z každej strany sníma.
A to už je tmavomodrá zima.

Moja zima je biela. Vetry náhodné
sotva šteknú spod brán.
Moja zima je dobrá.
Zahoďme
starý klobúk melanchólie
a bežme prostovlasí do strmého brehu.
Moja zima je nežnosť,
iskrenie hviezd
a číry jagot snehu.

Ešte sú iné zimy, v ktorých spomeniem
ružovú zimu tvojho tela.
Nadýchal som sa zimy ružovej,
omrzela ma zima biela.
Zo všetkých zím jak ponorka som ustal.

Hlt vzduchu do pľúc ako nôž!
Chcem počuť pukať kĺby kremeňa.
Chcem drsný vlas čiernej zimy
omotať si okolo prsta.
Nech na sneh kvapká
krv obyčajná, ľudská,
červená.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one