Citáty sú hĺbavé a krásne. Riadiť sa nimi je však už ťažšie.

Žltá ľalija
Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.

Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.

A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.

* * *

Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.

Pod prach si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.

Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —

Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? „Ja, som z mesta,
blúdim — neznám, kde tu cesta?“
Tam napravo, mladý pane —
za potokom na tej strane! —

Hora hučí, dáždik rosí;
a na dvere klope ktosi:
„Neznám, ako cez tú vodu,
niet lavičky ani brodu!“
Vyšla Evka, pokázala:
Tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý:
„Budeš na mňa pamätati.“ —

Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fračku — (s kopýtkami).

„Škoda ruži na kaluži,
keď môže byť, kde zatúži;
škoda živej osobe
s umrelcom žiť na hrobe.
Poď von, milá, z tej samoty,
zavediem ťa do paloty;
poďže, milá, poď von sťato,
zavediem ťa v striebro, zlato —
zavediem ťa do mesta:
budeš moja nevesta!“ —

Evka dlho neniekala,
pravú rúčku pánu dala.
A on jej dal prsteň zlatý:
„Večer prídem aj so svaty!“

Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu,
jak vyzerá, tak vyzerá —
od poludnia do večera:
Ach, Bože môj, Bože drahý,
ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč — začne sa tmieť,
a milého jak niet, tak niet.
Ťažko čakať v noci vonku,
ešte ťažšie v pustom domku.
Na ohníček triesky dáva
a za každou povzdycháva:
Poďže, milý, poďže ko mne,
bo sa srdce trasie vo mne! —
O polnoci prah zapuká:
Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“
Kto to? Bože! či to on?!
„On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis’ držala prísahu?!“
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Hybaj, hybaj, milý ko mne —
lebo hnedky bude po mne!
„Idem, idem, moja žena —
už som tu von po ramená;
idem, idem spod prahu:
čis’ držala prísahu?!“
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Leti, leti, milý ko mne,
lebo hnedky bude po mne!
„Idem, idem, moja žena,
už som tu von po kolená!
Idem, idem spod prahu:
čis’ držala prísahu?!“
Vrznú dvere: „Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!“
Ach, čo to máš za podobu?
„Žena moja, ako z hrobu.“
Ani uši, ani zraky —
„Hľa, pod zemou je svet taký:
očí, uší — tam netreba,
tam sú svoji vedľa seba.“
Len čis’ to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš nimi?
„Huj, od zimy — huj, od zimy.“
Choď, ku krbu! pri plameni
zohreješ si chladné kosti.
„Oheň, plameň je studený
pre skrahnutých mŕtvych hostí.“
Ta príď zajtra na slniečko,
to i mŕtvu zem ohrieva.
„Nie! — na tvoje chcem srdiečko
priam, kým kohút nezaspieva!“
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
„Moja ľúba, čo máš z báťa?
Boj sa, ženo, či neboj:
Tys’ moja raz a ja tvoj!“

Vtom ju pojme do náručia —
on rumenie, ona bľadne:
kohút spieva — víchry zhučia —
i všetko sa vraz prepadne.

* * *

Stojí, stojí mohyla,
na mohyle zlá chvíľa;
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
Evka, žltá ľalija.

A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohľady;
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:
ohnivý dážď na ňu leje
a s rihotom tŕnie seje.

A ľalija ťažko vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali.

R. 1849
Obrázok1.gif
Báj Turca
Už si tam verte, lebo nie —
o to ma starosť malá,
poviestka, moja stará mať,
tá mne to rozprávala.
Vraj, keď bol Turiec jazerom.
za časov kňaz-Turana,
v jazere peknom okrúhlom
bývala Biela panna.
Krása! jak ten sen májový,
keď vyjde z vôd hlboka.
Oj, kto tú len raz uvidel,
nespustil z nej viac oka.
Len raz kto ucha naklonil
jej sladkozvodným tónom,
už ten viac nečul otca, mať,
už bolo večne po ňom.
Ba kam len zašla vesť o nej,
hýbu sa pranárody;
všetko to tiahne do Turca,
ako na dáke hody.
Hoj, Bože milý! koľko tá
zmámila mladých detí!
Bo kde sa zázrak objaví,
tam mladosť vopred letí.
A koľko, koľko sivých hláv
o kráse jej si sníva!
Bo v nebo, keď sa otvorí,
ktože sa nepodíva? —

Raz sa v to vezme Turan kňaz,
že on tú pannu chytí.
Dá zrobiť jednu veľkú sieť
z medených tenkých nití.
A hybaj! tichým večierkom
zasadne na breh plesa,
mosadznou tri ráz reťazou
o jedľu priviaže sa.
Zasieti sieť. I tíško všiad.
Jazero jak zrkadlo.
Vprostriedku v ňom si uzerá
mesiačik líčko zbľadlô.
Len tu raz tá žiar mesiačka
v šíry sa kruh roztočí —
a z kruhu pieseň zazneje
a dvoje mihne očí.
Hej! ďalej, ďalej od brehu,
smrtedlný človeče!
Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,
lebo ťa tá urečie!
„Oj, Turan, Turan!“ — zunie to
tak sladko, tak tajomne,
to zunie vodou i horou —
„Poď, Turan, poď sem ko mne!
Poď tonúť blánkou pomedzi
dvojnebom rozostretou,
poď v náruč moju, milý môj,
rozkoše piť dvoch svetov!
Abo poď v palác perlový,
čo sa tam mihá na dne —
tam ľúbosť nikdy nezhasne
a mladosť neuvadne!“
„Hoj, Turan, Turan!“ — zunie to
tak sladko, tak tajomne,
zunie to vodou i horou —
„Turan, Turan, poď ko mne!“
I tíško, jasným svetielkom,
blíž a blíž k nemu plyne,
báj spevu dychom nesená,
po čistej vôd hladine.
Hej! ďalej, ďalej od brehu,
smrtedlný človeče!
Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,
lebo ťa tá urečie!
Ach! jakže, jak nedívať sa,
keď zrak na nej primretý!?
Jakže neslúchať, keď duša
dobre priam nevyletí!? —
A sotva z tvári nebeskej
zlatý vlas svoj rozvinie —
už rybár náš tú svoju sieť
zabudol tam v hlbine.
Sotva naň kývne s úsmevom
raz prvší i pokonný:
praskne reťaz a Turan kňaz
v jej náručie sa kloní.
Hoj! rata, rata, lapil kňaz
namiesto panny seba:
hľa, vidíš, vidíš, Turane —
či ti to bolo treba?!
Tak je to, hviezdy nebeské
dolu ráňať obuchom,
takto, hľa! v zápas púšťať sa
človeku s večným duchom!

Prebrali ho z ťažkých mrákot.
A keď zas prišiel k sebe,
triráz sa zaklial Paromom
na vodu, zem i nebe:
že zatiaľ slovka neriekne
a nezažmúri oka,
kým nebude, vraj, zoraná
tá prekliata zátoka. —
Tu sa do práce sto chlapov,
sto obrov silných lapí.
Tatranská žula tvrdá ver’,
hej, ale tvrdší chlapi.
Preťali sa na Považie.
Váhom sa pleso stočí —
i zmizli vodné kaštiele
aj s Bielou pannou z očí.
Turiec zoran.[3] Nový to svet!
Klas zlatý poľom šumie.
I usnul mocný Turan kňaz
vo svojej hrdej dume.
No hrozný sen! — Akýsi hlas
zatriasol ním tak desne.
Čo to? veď Biela panna preč —
a to hlas tu jej piesne.
A hlas ten rastie v šír na šír
odbitý od Karpatov,
na východ, západ, juh, sever,
sťaby zvolával bratov.
Až razom, v chóre ohromnom
oddola i odhora
ozvú sa sveta štyr’ strany,
zahučia štyri morá;
a nad ním, páč! Biela panna
zlaté vlásky rozvije:
„Turan, Turan!“ — volá to naň —
ale ten viac nežije.

* * *

Bol to, vraj, sen — no kto ho zná,
či nie aj zjav pravdivý;
veď čo sa v svete, Bože môj!
nestanú vše za divy.
Tak od nečasu, hľaďteže,
hýbu sa zas národy,
všetko to tiahne do Turca
ako na dáke hody.
A načo, prečo tá Slovač
tú púť sem čo rok koná?
Už či veríte, lebo nie:
tu raz musí byť — Ona!

R. 1867
Obrázok1.gif
Margita a Besná
Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo —
jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.[3]
Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:
Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.
Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,
jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:
to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;
hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.
Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravý
s bohpomocou; — ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!
I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:
prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!

Pozor! tu už Margita!
Že nás vľúdne privíta.
Stúliť veslá! a rúče
šmihom cez jej náručie!
Ona smelým neškodí,
dobrých Pán Boh sprevodí. —
Pozor! — tu Besná saňa!
Smelo v osudný skok!
Strelou do jej hrtana!
Razom: kormidlom vbok! —
A plť v huku i v pene
z pyskov sa jej vyžene.

Chvalabohu! — faktor vzdychne — šuhajci, už sme von!
A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.
Nabok strachy! — teraz k vatre! usušiť si šaty,
ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.
A plť letí po hladine ako húska plavá
a pri vatre faktor starý šuhajcom rozpráva.

Ponad Váhom biely dom.
Pekná vdova býva v ňom;
ale krajšia dievčina
Margita, pastorkyňa.
Vdovička pekná, mladá,
vydávať by sa rada.
Vysedúva pri okne
a dievča v poli mokne;
oblieka sa v zamaty
a dievčatko v záplaty;
umýva sa vôdkami
a sirota slzami.
Idú, idú vohľači;
na vdovu nik nepáči,
len sa každý hneď pýta:
A kdeže je Margita?

„Hejže, Bože, prebože —
takto to byť nemôže!
Mne cestička zaťatá,
kým ona nie vydatá.
Vydať ju? — vec daromná.
Kto potom príde po mňa?
Bohatstvo pôjde za ňou:
ja slúžkou, ona paňou.“
Rozmýšľa, vzdychá, šepce:

„Pre ňu ma — ach, nik nechce,
pre ňu sa mi nešťästí:
preč! — ona musí z cesty!“
A zlým ohňom vzbĺkne zrak:
„Počkaj, počkaj! — zrobím tak!“

„Margito! — už po lete —
pôjdeš do Turca k tete.
Tam obžinky, jasoty:
čas oddýchnuť z roboty.
Vezmi sviatočné šaty
i živôtok z tafaty —
i partu, keď ti ďaka
ktovie, čo ťa tam čaká.“

Ide dievča dolinou
a macocha sihlinou;
dievča letí ako vták
a macocha ako drak.

Prišlo ono pod bralo,
kvietky vodou hádzalo:
„Hejže, Váhu, veštec náš!
kam ja pôjdem na sobáš?!“ —
Vtom vzteklica pripáli:
plesk! dievčinu zo skaly —
„Na! tu tebe sobáš tvoj!“
Voda, hora zhučí: hoj! —

Vdova kradne sa domov:
„Hoj, hoj!“ — ktos’ za ňou volá,
ktos’ kuká spoza stromov,
ale tu nič dokola.

„Chachacha! kto o tom vie?
Ticho, ticho, svedomie!
Už cestička preťatá,
už Margita vydatá.“

* * *

„Hej, šuhajko z Ľubochny,
nepískaj ty pod okny,
ale poď dnu ku stolu:
zoberme sa my spolu!
Cestička už preťatá,
Margita už vydatá.“
Nechodí šuhaj dnuká,
srdce jej žiaľom puká —
v duši kýsi hlas kričí
akoby hlas kuvičí:
„Aha, tu si, tu si, tu!
kam si dela Margitu?“
Hlavu na prsia zvesí:
„Nádej moja, kdeže si?
Ani šuhaj, ani sen —
svitaj, svitaj, biely deň!“

Svitlo. Vyjde do dvora —
tu Váh, nebo i hora
jak by hrozní sudcovia
okom prísnym ju lovia:
„Aha, tu si, tu si, tu!
kams’ podela Margitu?“
„Ani noci, ani dňa —
čo si počnem ja biedna?!“

* * *

Suseda! čo to značí
ten čudný rapot strák?
„Prídu, prídu vohľači.“
Vohľači? — „Veru tak!
Prikrývajte len stoly:
hostia jak by tu boli.“

Ach, suseda, suseda!
mne čosi pokoj nedá.
„Viem ja čo, dievka moja;
prídu oni — ukoja.“
Kto príde? — On? — a či nie?
„Čo súdené, neminie!“ —

Ticho. Už sa večerí.
Čuj len: klop, klop, do dverí,
klop klop, klop klop! — ha, kto je?
„To klope srdce tvoje.“
V okne — páč! — tvár strašlivá,
pozri! — jak sa dnu díva —
oči jej stĺpkom stoja.
„Veď to tam tôňa tvoja.“
Čo ten pes toľko breše?
Čo to za kvik na streše?
Na moste dupot koní:
ach, to už idú oni!

Dvanásta práve bije —
„Dievka moja, čo ti je?!
Bože môj, ty si chorá,
tebe sa dačo marí;
či poslať po doktora —
a či poslať do fary?“

Ach, nie, nie! márne reči,
mňa doktor nevylieči,
kňaz rozhrešenia nedá:
mne beda, večná beda!
Čuješ ten spev pred vráty?
To idú moji svati:

„Išlo dievča na sobáš —
hotuj, mamko, čo len máš.
Už nevesta zavitá
bielou ružou prekvitá.

Vezmi, mamko, pokladov:
pôjdeme my za mladou,
pôjdeme my ta, ta, ta,
kde Margita vydatá!“

Suseda! vody, vody!
Ach, zle mi, zle prichodí! —

Buch, buch! — dvere s’ rozpadnú
utopenci vkročia dnu:
„Hej, domová, domová!
čis’ už s venom hotová?!“

Zvýskne — vlasy sa zježia:
vyletí na pobrežia,
z pobrežia poď! hor’ stráňou
a svati všetci za ňou.
Ona predkom ako blesk,
hoj, a za ňou tresk a plesk.

Horou hučí: haj, haj, haj!
a dolinou: jaj, jaj, jaj!
„Pukaj kočiš do koní:
pokuta hriech dohoní!“

Na vrch brala doletí,
svadba za ňou vzápätí:
„Hraj, muzika, hraj!
Hraj, muzika, do skoku —
a s macochou do toku
haj, haja, haj!“

Tak sa stalo. — Od tých čias, vraj, o polnočnej chvíli
počuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.
Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;
ale vtedy beda pltiam, to blízko neštestia.
A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelí
to veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.
Neraz hrom doň ešte udrie, neraz Váh doň búši,
kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.
Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,
kým sa miera nedoplní nevinných obetí.
A len potom celým Váhom — tak to povedajú —
poletí plť spievajúci dolu ku Dunaju.

R. 1879
Obrázok1.gif
Povesti slovenské
Mesiac spoza hory strašlivej pozerá
v doliny čierne, na skaly končité.
O brehy tmavé plieskajú jazerá,
víchrom sa nesie hrozné potvor vytie,
v oblakoch tmavých divný šuchot letí —
a to sú tajné slovenské povesti.

Čierne oko morské — jako tá noc dáka —
vše víchrom zhučí, temno postenáva
jako tá hrubá hromová mrákava;
v ňom sa zajasá dúha sedmoraká;
a dúha, čo v tej hlbočine svieti —
sú tie podivné slovenské povesti.

Oj, vy ste priepasť Tatry to zázračnej,
čo sa v nej jasná iskrička mihoce;
vy ste tá hviezda na oblohe mračnej,
čo sa nad krajom zakliatym ligoce!
Oj, vy ste vietor — vetrisko krídlatý,
čo hen z hrobov dávnych nesie ohlas svatý.

Vy ste dávnosti čarovné zrkadlo,
čo sa v ňom divné svety odrazili!
Vidíš v ňom slnce, čo dávno zapadlo,
vidíš aj zore, čo sa už zjavili —
vidíš v ňom slnce, čo Tatru zahreje,
vidíš na zlomgrgoch slovenské nádeje!

Oj, vy ste prorok zakliaťa tajného,
v balvane nemom, bezdušnom zakliaty,
čo mu dač vyzerá zo zraku tmavého,
jakoby chcelo o pomoc volati.
Oj, prorok tajný zakliaťa tuhého,
kto ti dá pravých úst aj hlasu zjavného?
Obrázok1.gif
Smrť Jánošíkova
Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!

Ej hej! vypustiť — ach! ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
keď to od srdca k srdcu deľako —
a tým svetom tak chladno je!

Keď nemá slová — šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,[1]
vás zlatovlásky, mám odiať?

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi, —
než by ste mali žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!

„Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste príjmu radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!

Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
„Vitajte, deti!“ k nám sa prizýva,
„ja vám budem za matera!“

Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka.“ —

Jaj! deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
„Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.

Abo donesie Pán Boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor’.

Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:

„Kto to?“ — No — ľaľa! — či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo[2] prekliate,
poddanstva striasli okovy!“

„Tak? tedy dobre, to sme si svoji“ —
povedá — „no poďte s nami!“ —
„A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami. —

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá —
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.

Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy:
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky —
a jak vetor svojej vôle.“

Oj vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený! — —
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie — ku šibeni.

„Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí —
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;

keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! — čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých brál.“

Tak len necháte tú chalup úzku —
idete ta hľadať drusov?![3] —
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one