Citáty sú hĺbavé a krásne. Riadiť sa nimi je však už ťažšie.

Obrázok1.gif
Eddie W. Nicholas: Dotyk nehy.
Na ceste životom, túžime po láske,
po nežnom objatí, spoločnej prechádzke,
na púti za šťastím, po duši spriaznenej,
po cite nezištnom, vzplanutí milostnom.

Po láske nevinnej, po nehe bez hraníc,
vsúpime do Raja nahí a bezbranní,
na ceste životom, lietam si v oblakoch,
som večný romantik, stále zasnený.

Na púti za šťastím, hľadám si anjela,
verím, že nájdem ho, snáď nechcem priveľa,
krídla mu ochránim,aj život nasadím,
srdce mu položím, láskou ho zaplním.

Zvádzavým pohľadom, krv v tebe rozprúdim,
nežnučkým božtekom, dušu ti obnažím,
s hviezdami nad hlavou,láskou vzplanieme,
v horúcom zovretí, nežne splynieme.

V znamení lásky, bozkami posypem,
v znamení vernosti,oddanosť ponúknem,
v znamení Amora, rozkoš ti poskytnem,
v znamení života, budem tu vždy pre teba.
Obrázok1.gif
Veronika Hoffmanová- Polnočný anjel
Z nepoznaných diaľok na prahu večnosti
zjavila sa pieseň
Ako vyspievané slovo
ako portrét na bielom plátne
je tvojou básňou ukrižovanou a vzkriesenou
v notových osnovách života
Práve ti vypadla zo srdca a hľadá cestu nazad
ako sťahovavé vtáky svoj teplý juh
ako človek človeka
ako úsmev úsmev
ako bolesť, ktorá dokorán otvorila bránu láske
Povedz, však to nebolo ľahké?

Tiekla pramienkami v tvojich žilách
až prešla tým, čo voláme cesty a chodníčky života
Zaplavila hornú a dolnú komoru
ľavú a pravú predsieň
obmyla tvoje moje brehy
tichými vlnami prílivu
brehy, na ktorých sa túla divoký koník
strážený polnočným anjelom

Nad všetky hmotné statky
nad všetky múdrosti
nad všetku krásu tela je to
ako obstojíme v živote vo svete
Čo dokážeme dať?
Ako prežiť a zostať človekom?
Dokázať milovať a prijať lásku
Byť niekým pre iných a ničím v pokore
Lebo všetko je márnosť
a nad márnosť
je hodnota ľudského vnútra
naplneného Božím svetlom a ľudským teplom
Obrázok1.gif
Vojtech Mihálik - Krájanie
Tak predsa odišiel, zostala sama v byte.
Tá druhá má boky, vie ponúknuť pohár smiechu,
nezodrala sa v modloslužbe
krásneho domova.
Odišiel, v kúpeľni neutrel penu z mydla
a zabudol zhasiť lampu.
Na oknách praská prievan, slepá samota
naráža do stien, tesno je súmraku.
Schytila srdce do oboch rúk,
položila ho stôl
a kuchynským nožom ho začala krájať
ako knedlík.
Skučalo, skučalo srdce,
pod nožom triasol sa jeho nárek
a z jeho neznámych hlbín padali fádne roky,
nádeje skrvavené, zadreté triesky,
padalo chrápanie nocí, kedysi podobné snom,
tisíce vydrhnutých dlážok,
tisícky hrncov a túžob a krokov,
to všetko zo srdca padalo,
zosýpalo sa zo stola
a trieštilo sa žene pod nohami.
A žena krájala, krájala srdce
mechanicky a dôkladne
a stále bolo čo krájať
a stále padalo haraburdie,
spomienky, vášne a sľuby,
rozbíjali sa, kričali.
Napokon predsa len zaškripel nôž
až na samom dne srdca,
zaškripel, vyletel z ruky.
A žene sa prvý raz podlomili kolená,
prvý raz vybúšil plač.
Tam na dne ležal malý čierny kameň,
nezraniteľný, zabudnutý kameň,
láska.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one